reklama

Zabudnutá legenda o mori

Pripadajú sa vám Popoluškine šaty z oriešku príliš rozprávkovo neskutočné? Možno boli z morského hodvábu. Hovorí sa, že dámske rukavičky z byssusu, morského hodvábu, sa zmestia do škrupinky vlašského orecha, tak jemné je vlákno, z ktorého sú urobené. Príbeh morského hodvábu je zaujímavejší ako rozprávka o troch orieškoch a začal sa veľmi veľmi dávno.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (12)
rukavička z bysusu
rukavička z bysusu (zdroj: wikipedia)

Niektoré veci miznú, dokonca aj spomienky na ne sa strácajú


Málokto dnes vie, čo presne byssus bol. Zmienky o legendárnej zlatej látke sa objavujú v starých textoch biblie až po čínsky dejepis. Odevy z nej boli výsostne určené panovníkom, božstvám a obetám, najdrahšia a najvzácnejšia látka na svete, ktorej výroba už dávno nie je známa.

Hovorí sa, že všetky cesty vedú do Ríma. Aj cesta morského hodvábu. Podľa poslednej dedičky umenia spracovania byssusu, legenda siaha k Berenike, židovskej princeznej, ktorá sa kvôli láske k cisárovi Titovi Flaviovi dostala do Talianska a s ňou aj technika výroby látky pochádzajúca z čias Feničanov. Je možné, že Feničania už dávno pred Berenikou priniesli byssus do Talianska, k Etruskom, ktorí obývali územie dnešného Toskánska a Sardínie. Pôvod slova byssus je totiž fenický. Pravdu už dnes nik nezistí. Každopádne Titus Flavius pri bitkách v starej Palestíne uvidel Bereniku, v šatách z látky, ktorá sa stala legendou. Berenika ale nakoniec v Ríme s Titom Flaviom neostala. Rímsky ľud ju ako možnú panovníčku odmietol. Tu sa v spleti dejín Berenikina stopa stráca. Čo však archeológovia našli, sú hrobky silnej židovskej komunity na Sardínii, kde v jednej svieti červený nápis Bereni... Faktom ostáva, že umenie pradenia byssusu ostalo živé len na malom ostrove pri južných brehoch Sardínie, aj napriek tomu, že šatky tkané z morského hodvábu preslávili v stredomorí iné talianske mesto, Taranto, a nazývajú sa po ňom "tarantinidie".

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
tarantinidia, šatka z bysusu
tarantinidia, šatka z bysusu 



V minulosti sa dal drahocenný morský hodváb nájsť aj v ďalších stredomorských krajinách ako bol Egypt, Grécko, ale aj v Arabských krajinách a Číne, kolíske hodvábu, ktorá ho prekvapivo dovážala zo západu. V Číne nazývali byssus hodvábom morských panien, ktorý sa získava z morských oviec. Táto teória sa ale znalým čínskym odborníkom na hodváb a generálovi Ban Yongovi veľmi nezdala, preto zdroj morského hodvábu poopravili z morskej ovce na divé červy hodvábnika. (Ban Yong spravoval západné provincie Hodvábnej cesty.) Až neskôr prišli na to, že morská ovca môže byť vlastne byssus, vlákno z látky, ktorú vylučujú niektoré mušle najmä z okolia južného Talianska.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Existujú dohady, že by morský hodváb, pre svoju zlatohnedú farbu, mohol byť Jásonovým zlatým rúnom, ktoré hľadal spolu s argonautmi, aj keď táto domnienka je historikmi zavrhovaná. Cisár Dioklecián vo svojom Nariadení o cenách uvádza morský hodváb ako veľmi cennú látku, ktorá sa v tom čase nazývala ako "lana pinna" - vlna pinna, podľa latinského názvu jej zdroja. V Taliansku sa tento názov používa doteraz. Plášť ušitý z morského hodvábu vtedy mohli nosiť jedine vládnuce vrstvy, ako insígniu darovanú rímskym cisárom. Byzanský historik Prokopius (550 p.n.l.) uvádza takýto dar piatim guvernérom Arménska. V Arábii sa morský hodváb nazýval "ṣūf al-baḥr ", morská vlna. Perzský zemepisec Estakhri zaznamenal, že šaty z morskej vlny stáli v tom čase 1000 zlatých kúskov, čo bolo stokrát viac ako za šaty z vlny a čo by aj dnes bolo strašne veľa. Ich zdroj bol vraj mýtický.

V určitom období roka je vídať zviera vybehujúce z mora a otierať sa o niektoré prímorské kamene, načo na nich ostáva vlna hodvábnych odtieňov a zlatistej farby. Táto vlna je veľmi zriedkavá a veľmi cenná, a nič z toho sa nesmie stať odpadom.

V 18. storočí sa výroba byssusu vrátila v južnom Francúzsku a Taliansku na výslnie. Dokonca Jules Verne spomína vo svojom románe 20 000 míľ pod morom "svoj plášť z byssusu". Dnes sa zachovalo už len niekoľko kusov odevov z morského hodvábu v múzeách po celom svete.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Napríklad rukavice z morského hodvábu možno vidieť v Britskom múzeu alebo v múzeu v Berlíne, či Saint-Denis pri Paríži, kde je uložená najstaršia byssusová čiapka (14. storočie). Rukáv z Taranta, kúpený v roku 1893 je vystavený v múzeu v Chicagu.

rukávnik z bysusu
rukávnik z bysusu 



Čo je vlastne byssus?

Byssus je názov vzácnej, veľmi jemnej a lesklej priadze zlatohnedej farby, získavanej z lastúr "morského krídla", stredomorskej mušle Pinna Nobilis Cetacea, ktorá sa nachádza v hĺbke od troch do štyridsiatich metrov po hladinou do polovice zahrabaná v piesku. Lastúra mušle je hodvábnym elastickým vláknom byssusu prichytená o pevný podklad na morskom dne. Byssus vylučuje niekoľko druhov mušlí, ale len jeden druh mušle sa využíva na výrobu morského hodvábu. Zvyčajne sa tieto vlákna na jedlých mušliach v kulinárstve nazývajú "bradou" a pred varením sa odstránia. Tieto vlákna môžu byť dlhé až 6 centimetrov a obsahujú keratín, kolagén a látky, ktoré robia vlákno pozoruhodne lepivým, vlákno vo vode nestráca lepivosť ani sa nedeformuje. Kvôli týmto vlastnostiam sa s byssusom experimentuje pri výrobe syntetických lepidiel. Na výrobu 200 - 300 gramov priadze morského hodvábu je potrebných asi tisíc mušlí. Nanešťastie tieto špeciálne mušle pomaly miznú kvôli znečisteniu, úbytku morských rias, ale aj nadmernému lovu. Pre tento rapídny úbytok posledných 40 rokov je lov mušiel Pinna Nobilis je v súčastnosti zakázaný a zachovanie tradície výroby morského hodvábu je ohrozené.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
priadza bysusu
priadza bysusu 

Látka pochádzajúca z mora

Ale naspäť k morskému hodvábu. Prečo je taký vzácny, teda okrem toho, že z tisíc mušlí je len málo priadze? (Teda bol.) Pretože je jemnejší ako hodváb, priesvitný, extrémne ľahký a zároveň veľmi pevný a teplý, má nádhernú zlatú farbu, ktorá rokmi (možno až storočiami) nebledne a veľmi priťahuje mole šatové. V súčasnosti je výroba morského hodvábu takmer úplne zabudnutá. Morský hodváb sa vyrábal v oblasti Stredozemného mora do začiatku 20teho storočia. Dnes ostala výroba čiastočne zachovaná už len na málo miestach a jedným z nich je ostrov Sant´Antioco pri Sardínii. Tradícia pradenia "lana pinna" sa na ostrove je zdokumentovaná listom pápežovi Levovi IV, história je ale omnoho staršia. Neprerušene sa dedí z matky na dcéru od čias Bereniky a poslednou dedičkou umenia tejto techniky pradenia je Chiara Vigo. Žiaľ, výroba vzácnej látky morského hodvábu už neexistuje, dnes sa už len pradú vlákna a vyrábajú sa sa z nich tkané obrázky na starých drevených tkáčskych stavoch. Najznámejší Chiarin obrázok je "Leone di Tiro", Tirský lev, venovaný trpezlivosti a tichej práci sardínskych žien. Znázorňuje ikonu leva, staroveký symbol ženskej sily, víťazstvo ženy nad mužskou energiou a víťazstvo nebeského svetla nad trvalou temnotou. Obrázok nie je na predaj, vyrába sa, aby ochraňoval všetky ženy.

Svätá tvár z Manopella, najzvláštnejší kúsok látky
Obraz Kristovej tváre na kúsku látky, ktorý je považovaný za Veronikinu vreckovku, ktorá utrela Ježišovi tvár od potu pri krížovej ceste na Golgotu, je stále záhadou. Skúmania neodhalili použitie farieb na látke a látka sama o sebe je zvláštna, na svetle je zlatá a tvár na nej sa stráca. Podľa Chiary Vigo a niekoľkých ďalších odborníkov je tento kúsok látky práve morský hodváb, látka, ktorá je v tme bronzová, a keď sa osvetlí je zlatá. Najdiskutovanejší aspekt tejto relikvie je ale vo svetle miznúci obraz tváre. Chiara to vysvetľuje technikou spracovávania morského hodvábu. Na to, aby vlákna byssusu dostali vzácnu zlatú farbu, sa používa citrónová šťava. Obraz tváre teda mohol byť vytvorený odfarbovaním morského hodvábu citrónovou šťavou. Bez použitia farieb. Táto teória je ešte zaujímavejšia, keď sa zoberie do úvahy, že zmes oleja a citrónovej šťavy sa v časoch Krista používala na mastenie mŕtvych.

Výroba priadze je veľmi náročná. Surový byssus vyzerá ako chumáčik zlatých vlasov. Každý rok v máji sa Chiara potápa do niekoľko metrovej hĺbky aby pozbierala z lastúr vlákna byssusu. V minulosti sa na vyťahovanie lastúr používala kovová slučka, nazývana pernonico. V súčasnosti, práve pre zákaz ich lovu, sa od toho upustilo. Zbierajú sa len vlákna byssusu. V lagúne Santa Caterina sa potom byssus niekoľko dní odsoľuje, následne premýva dvakrát vo vlažnej, raz v mydlovej a opäť dvakrát vo vlažnej vode a necháva v tieni presušiť. Suchý byssus sa češe aby sa zbavil nečistôt. Vyčesaný chumáčik zlatého byssusu sa pradie na hodvábnu niť. Priadza sa pred dokončením namáčala do citrónovej šťavy (alebo do kravského moču za čias, kedy feničania citróny nepoznali) a vyžehlila. Hovorí sa, že priadza byssusu je taká jemná, že ju mohli priasť len mladé ženy, ktoré mali ešte jemné prsty na takú prácu. Pokusy o strojovú výrobu priadze a látky z byssusu dopadli neúspešne. Stroje na pradenie najjemnejších nití neboli schopné spracovať vlákno morského hodvábu a vlákna ostali znehodnotené. Chiara pradie čistý byssus, ale zmienky sú aj o pradení vlákien s jedným vláknom obyčajného hodvábu alebo zatkávaní byssusu do podkladu z kozej srste. Takáto priadza sa používala na tkanie morského hodvábu a na pletenie rukavíc, pančúch a šatiek a na výrobu látky pre ornáty. Bolo to možné pre väčšiu dĺžku vlákien zbieraných z lastúr v minulosti. Dnes, ako hovorí Chiara, vplyvom zmeny ekosystému ostrova, lastúry sú menšie a takisto aj vlákna. Zmenila sa teda aj technika, pradenie je náročnejšie a väčšia výroba nie je efektívna, aby sa vyrábalo vo veľkom.


Posledná priadka

Chiara rozpráva v rozhovoroch o svojej babičke Rosine Marii Maddalene Mereu, poslednej učiteľke a majsterke pradenia byssusu v tých časoch, ktorá ešte navštevovala školu pre jemné látky, a ktorá ju učila priasť byssus. Hovorí o svätej látke byssuse a o "našich ľuďoch", obyvateľoch ostrova, ktorí sú potomkami Chaldejcov, Feničanov a Aramejcov, ktorých piesne poznajú domáci veľmi dobre. Hovorí o náročnom a krásnom starodávnom umení, ktoré je ohrozené, tak ako sú ohrozené lastúry, ktoré vzácny materiál tomuto svetu dávajú. Ak pre postup našej civilizácie more prestane byť dobrým miestom pre vzácne mušle, zlaté vlákna byssusu sa stratia a s nimi morský hodváb ostane naozaj už len neuveriteľnou legendou. Chiara a jej dcéra Maddalena žijú s prastarou tradíciou, ktorú sa na ostrove snažia napriek všetkému zachovať.

"Rovnako ako Aristoteles hovorí:...bol súčasťou môjho života a bude ňou, až zomrie a prinesie prísahu vody, ktorá ho sprevádza...Byssus by mal zostať ako dobro pre všetkých, tak ako more."
Múzeum morského hodvábu
Via regina Margherita 113, 09017 Sant'Antioco


obrázky:
http://commons.wikimedia.org/wiki/File:Handschuh_aus_Byssusseide_%C3%9Cberseemuseum_Bremen_2009_IMG_1471.JPG

http://www.adhikara.com/bisso-marino/bisso-pulito-e-pettinato.jpg http://www.tuttoricamo.com/trmateriali/bisso.asp
http://www.comune.santantioco.ca.it/cms/il-bisso/la-storia.html
http://www.chiaravigo.com/wordpress/de/il-bisso
http://www.adhikara.com/bisso-marino/presentazione.htm

Martina Strmeňová

Martina Strmeňová

Bloger 
  • Počet článkov:  34
  •  | 
  • Páči sa:  0x

...stále niekde na ceste... Zoznam autorových rubrík:  In-SideMe lingeristaNieco-ako-Poesie

Prémioví blogeri

Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

752 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Martina Hilbertová

Martina Hilbertová

49 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu