reklama

Čierna listina vysielaných programov - dnes

Neviem, či to rodičia robia aj dnes, ale u nás doma boli niektoré, vtedy veľmi obľúbené, televízne programy deťom zakázané. Keď začala zvučka seriálu „Dallas“, ja so sestrou sme dostali povel do-postele! a boli sme vybavené. Síce viem, ako vyzerá Džejár, ale to len vďaka tomu, že som bola často smädná. Zúfalé bolo ráno v škole, keď každý preberal, čo také úžasné sa udialo a ja som bola mimo obraz. Naša Mutti uplatňovala rodičovský výber. A ja si vďaka tomu zlé programy nepamätám.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (25)

Doteraz si vlastne nepamätám, že by som naše TV stanice pozerala bez rozmyslu, všetko do radu. Dokonca bolo obdobie, keď som v podnájme televízor ani nemala. A nechýbal. Skôr to bolo oveľa oveľa príjemnejšie. Sedávali sme so spolubývajúcimi a všemožnými návštevami známych a kamarátov v kuchyni, varili si čaj a niečo dobré na večeru a rozprávali. Teraz mám v byte televízor a internet a „ticho“. Aj napriek tomu, že hlavne večer ako podmaz beží televízny program.

Pred pár rokmi som stretla mamu, ktorá mala štyroch veľmi živých chlapcov a žiadny televízor. Chodila k nám na školenie a za ten čas, kým sa mama školila, sme mali pre deti zabezpečené stráženie a nejaký program. Väčšinou hry, pre menšie deti hračky, lopty a farbičky, a raz rozprávku na videu. Chlapci, ktorí dovtedy boli neudržateľné šidlá, sedeli ako päťkoruna. Ich mama nám vtedy povedala, že doma takto počúvajú len večernú rozprávku v rádiu. Napriek tomu, cestou domov chlapci stihli ešte prezradiť, že to bolo super, ale rozprávky v rádiu sú tiež fajn a mama na otázku prečo odpovedala, že sa tak rozhodla, pretože to pre deti nie je dobré. Predstaviť si seba, ako mám dnes vyberať pre deti vhodné programy na pozeranie, aj ja by som ich asi ťahala od toho čo najďalej a dám telku do skrine na dva zámky. Pre nich večerníček, aj to možno nie každý a pre seba – správy? Asi nie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

<!--[if !supportEmptyParas]-->

Dnes som ostala zarazená možno viac, ako inokedy. Spomenula som si na Máriin článok o posúvaní hraníc, keď po druhýkrát počas tých krátkych dvadsiatich minút hlavných správ zaznela informácia o tragédii v rodine, kde jeden z rodiny vytiahol nôž na druhého. Koľkýkrát to už počúvam? Desiaty? Stý? Mám pocit, že to naozaj začína byť bežné, že sa hádky končia násilím, miesto rozhovoru a uzmierenia. Musí to byť, aby hlavné správy dňa, hovorili o tomto násilí tak obyčajne, ako o návštevách prezidenta, alebo kultúrnych akciách? Naozaj to neovplyvní mňa a tým viac tých, ktorí sa len rozhliadajú po svete? Naozaj? Novinár, u ktorého si cením, že vedel povedať nie správam, ktoré boli proti jeho profesijnej morálke, povedal, že samovraždy na obrazovku nepatria, lebo môžu niekoho v podobných problémoch motivovať, aby urobil to isté. Motivácia naozaj nemusí byť len pozitívna. Mne bolo dnes z dnešných správ zle. A bolo mi zle zo seba, pretože sa len pozerám a nič nehovorím. Ako to Dávid napísal ? Potom nik nepríde, aby pomohol mne. Prepáčte, ale oddnes dám opäť namiesto správ prednosť knihe a hlavne ľuďom.

Martina Strmeňová

Martina Strmeňová

Bloger 
  • Počet článkov:  34
  •  | 
  • Páči sa:  0x

...stále niekde na ceste... Zoznam autorových rubrík:  In-SideMe lingeristaNieco-ako-Poesie

Prémioví blogeri

Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Iveta Rall

Iveta Rall

87 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu